Juh stredného Slovenska patril od strednej doby bronzovej (okolo 1500 pred n. l.) až po počiatok neskorej doby bronzovej (okolo 1000 pred n. 1.) k ozajstným civilizačným centrám pravekej barbarskej Európy. Vtedajšie obyvateľstvo pol tisícročia aktívne ovplyvňovalo hospodársky a duchovný vývoj susedných oblastí. Okrem toho aj absorbovalo civilizačné podnety nielen z blízkych, ale aj zo vzdialenejších oblastí, ako bolo napríklad východné Stredomorie. Etnicky anonymné, avšak indoeurópske, obyvateľstvo nazývajú archeológovia pomenovaním archeologických kultúr. V tom čase na tomto území žili dve takéto kultúry. Staršia pilinská kultúra pomenovaná významným českým a slovenským archeológom Janom Eisnerom podľa severomaďarského mestečka Piliny a mladšia kyjatická kultúra pomenovaná podľa dediny Kyjatice v okrese Rimavská Sobota. O výskum tejto lokality a jej názov sa zaslúžil jeden zo zakladateľov modernej slovenskej archeológie prof. Vojtech Budinský-Krička.
Pre pilinskú kultúru pôvodom z domáceho severokarpatského prostredia boli charakteristické rozsiahle dlhotrvajúce sídliská agráneho charakteru, na ktorých sa realizovala aj špecializovaná remeselná výroba (hrnčiarstvo, kovolejárstvo, tkáčstvo ai.).
V záverečných etapách vývoja pilinskej kultúry sa začali budovať aj hradiská. Vďaka domácej surovinovej základni boli v tejto kultúre mimoriadne rozvinuté kovospracujúce remeslá. S ich výrobkami sa stretávame nielen na sídliskách a pohrebiskách, ale najmä v pokladoch bronzových predmetov, ktoré boli v masovom meradle ukrývané do zeme. Svedčia buď o nekľudných časoch, alebo sú dokladom obety božstvám zeme a vody a tajuplných kultových praktík. Pohrebný rítus obyvateľstva pilinskej kultúry bol jednoznačne žiarový. Na niektorých pohrebiskách, ktoré patrili k veľkým osadám, bolo pochovaných až 10 000 ľudí. Medzi stovkami jednoduchých hrobov sa objavovali aj hroby s mimoriadnou konštrukciou a s bohatou výbavou. Stredná dĺžka života, ako to vyplýva z antropologických analýz, sa pohybovala iba okolo 22 rokov. Nízky stredný vek bol zapríčinený vysokou detskou úmrtnosťou. Z analýzy niektorých pohrebísk vyplynulo, že takmer 50 % populácie sa nedožila ani 14 rokov.
Mladšia kyjatická kultúra kontinuálne vyrastala z podložia pilinskej kultúry za prispení vplyvov susedných kultúr popolnicových polí. Bola tiež charakterizovaná agrárnymi osadami s dokladmi čulej remeselnej výroby. V masovom meradle sa začali budovať hradiská. Boli to opevnené sídla zakladané zvyčajne v horskom prostredí. Tie boli centrami remesiel, výmeny a azda aj strediskami jednoduchej správnej moci. Boli budované aj ako ochrana obyvateľstva pred očakávanými nomádskymi nájazdmi z juhovýchodu. Novým fenoménom bolo osídľovanie jaskýň v krasových oblastiach juhu stredného Slovenska. Boli to buď jaskyne využívané ako prirodzené prírodné prístrešky, alebo centrá kultových ceremónií, pri ktorých nechýbali ani krvavé ľudské obety. Výroba bronzových predmetov bola tiež na vysokej úrovni a vyrastala z tradícií bronziarstva predchádzajúcej pilinskej kultúry. V záverečných fázach existencie kyjatickej kultúry sa na jej území začalo vyrábať železo z miestnych železných rúd. Obyvateľstvo kyjatickej kultúry kontinuálne pochovávalo na pohrebiskách staršej pilinskej kultúry. Typické sú tzv. skrínkové hroby, ktoré boli konštruované z plochých kamenných platní. Stredná dĺžka života bola prakticky rovnaká ako v období pilinskej kultúry. Záver kyjatickej kultúry súvisí s celoeurópskym kolapsom civilizácie popolnicových polí. Bolo to spôsobené niekoľkými spolupôsobiacimi faktormi. Ako podstatné sa uvádzajú klimatické zmeny, vyčerpanie ložisk medených rúd a pustošivé vpády východných nomádskych etník.
Praveká osada v Radzovciach bola založená niekedy na prelome XV. a XIV. storočia pred n. l. Boli to bezpochyby kolonisti, ktorí hľadali vhodné miesto, kde by sa usadili. Prišli do ľudoprázdneho prostredia, kde životodárnou tepnou bol malý Monoský potok. Nebolo to územie tak povedané pánu Bohu za chrbtom. Len pár kilometrov západne prebiehala významná komunikačná trasa, ktorá spájala
Lučenskú kotlinu a stredoslovenské ložiská medi s centrálnou časťou Karpatskej kotliny. Táto tepna fungovala aj neskôr v stredoveku, tou spojnicou prenikali na stredné Slovensko aj Turci a až doteraz tadiaľ vedie medzinárodná železničná trať spájajúca Poľsko s Maďarskom. Títo ľudia z doby bronzovej boli takmer na hlavnej stredoeurópskej trase, ktorá bola veľmi užitočná, žiaľ niekedy aj nebezpečná. Preto pár kilometrov od nej, azda v zabudnutom horskom údolí, mohli nerušene žiť a pracovať.
Objav takmer každej archeologickej lokality je vecou náhody, šťastia a súhrnu priaznivých okolností. Tak isto tomu bolo aj v prípade objavu archeologických predmetov v Radzovciach, na pustatine Monosa. V roku 1930 sa na mieste, kde pred viac ako 3000 rokmi pochovávali obyvatelia osady z doby bronzovej, začalo intenzívnejšie orať. Oráč objavil črepy z nádoby, bronzové predmety a prepálené ľudské kosti. Objav ohlásil starostovi, ten správu postúpil okresnému náčelníkovi do Lučenca. Odtiaľ išla informácia do Bratislavy Janovi Eisnerovi, ktorý v máji 1930 Radzovce navštívil. Nasledujúce dva roky pohrebisko skúmal za prostriedky Muzeálnej slovenskej spoločnosti Vojtech Budinský-Krička, obetavý vedec a neúnavný terénny pracovník. Za niekoľko týždňov objavil a preskúmal 560 žiarových hrobov. Počas skúmania pohrebiska sa zameral aj na povrchový prieskum okolia. V blízkosti pohrebiska v polohe Somvölgy objavil stopy osady, ktorej obyvatelia na pohrebisku pochovávali. Vojtech Budinský chcel vo výskume pokračovať, avšak iné povinnosti mu to už nedovolili. Objavený archeologický materiál sa po rôznych peripetiách dostal do zbierok Slovenského národného múzea v Martine.
Až v roku 1969 sa archeológovia do Radzoviec vrátili. Václav Furmánek z Archeologického ústavu SAV v Nitre oslovil profesora Budinského a požiadal ho, aby ho po lokalite sprevádzal. Profesor Budinský-Krička žiadosti vyhovel, priniesol pôvodný podrobný plán a po 37 rokoch znova navštívil Monosu. Tam sa terénna situácia. vôbec nezmenila. Systematický výskum sa mohol začať. A začal sa hneď v roku 1969 a trval do roku 1974. Pohrebisko sa preskúmalo celé. Bolo na ňom neuveriteľných 1334 hrobov. O výskume rozsiahleho niekoľkohektárového sídliska sa neuvažovalo. Až regulácia Monoského potoka a s ňom spojená meliorácia priľahlého okolia dovolili vytipovať optimálnu plochu sídliskového výskumu. A keď začiatkom roku 1978 mechanický ryhovač vyniesol na povrch poklad bronzových šperkov, bolo o výskume definitívne rozhodnuté. V rokoch 1978 a 1979 sa preskúmalo 11 árov plochy sídliska. Zistili sa sídliskové a výrobné objekty a množstvo materiálu hmotnej povahy, najmä však keramika a bronzové predmety.
Keďže lokalita je na Slovensku ako aj v Európe dobre známa, pristúpilo sa k vybudovaniu archeologického skanzenu. Pamiatkové stvárnenie archeologického náleziska bude tvorené tromi objektmi:
Vznik obce môžeme s najväčšou pravdepodobnosťou datovať do 10. - 11. storočia. Bola založená ako pohraničná usadlosť na obranu a ochranu pohraničného pásma, obyvatelia vykonávali vojenskú službu. Túto skutočnosť potvrdzuje presídlenie časti obyvateľstva Radzoviec v 11. storočí ako strážcov severného pohraničia do Spiša. Tu si založili obec nesúcu názov usadlosti. Skadiaľ pochádzali – Rágyócz (Ráďóc). Táto obec na Spiši ešte i v 19. storočí niesla tento názov, dnes sú to Ordzovany.
Prvou písomnou zmienkou o Radzovciach (Ragiank – Ragiauc) je (darovacia) listina kráľa Bélu IV. z 10. januára 1246, v ktorej obec spolu s ďalšími usadlosťami daruje Móriczovi z rodu Pok. V roku 1439 sa obec spomína pod názvom Radocz (Ragyowcz). V 14. - 16. storočí vlastníkom Radzoviec je rod Ragyóczyovcov, ktorí v 17. storočí vymrel.
V období ovládnutia Uhorska Turkami pramene spomínajú dve obce Egyházasragyolcz (Kostolné Raďovce), Kápolnásragyolcz (Kaplnkové Raďovce), ktoré patrili Benedekovi. Obce patrili k sandžaku v Szecsényi, teda boli poplatné Turkom. Ale len do roku 1593, keď hrad Fiľakovo cisárske vojská dobyli a moc Turkov sa tu skončila. V dôsledku protitureckých oslobodzovacích vojen v rokoch 1593 – 1594, ako aj drancovania Turkov obec Egyházasragyolc zanikla. Od roku 1598 súdobé písomnosti spomínajú už len usadlosť Káplnásragyolc, ktorej vlastníkom bol Péter Ragyolczy. Spomienkou na zaniknutú obec Egyházasragyolc je pomenovanie stráne Egyházoldal. Ruiny kostola zaniknutej obce bolo vidno ešte aj v 50 – tych rokoch minulého storočia.
Na konci 17. storočia sa život poddaných stal neznesiteľným, keď župou prešli roku 1683 víťazné vojská Jána Sobieskeho doprevádzané bezpečnostným sprievodom cisárských vojsk. Utrápené obyvateľstvo roku 1684 postihol navyše aj mor. Následkom týchto katastrof bol útek poddaných, obec bola opustená. Bývali i noví obyvatelia obce sa vrátili len v roku 1695 až 1698. Vzťahy medzi poddanými a zemepánmi upravil roku 1770 tereziánsky urbár. Vlastníkmi obce v tomto období boli zemepáni Zsigmond Csoma, Zsigmond Fáy a vdova po Gáborovi Gyürkimu. Národnooslobodzovacieho zápasu v rokoch 1848 - 1849 sa zúčastnili aj muži - domobranci z Radzoviec, a to pri obrane hradov Komárno a Karlóca. Urbariálny patent z roku 1853 uskutočnil zrušenie poddanstva a v obci sa odčlenila poddanská poľnohospodárska pôda od zemepanskej držby. Vlastníkmi veľkostatkov boli v tomto období György Szilassi, József Vladár, Márton Benyiczky a István Mariassy.
V druhej polovici 19. storočia sa počet obyvateľstva zvýšil. Obyvatelia obce sa už neživili len poľnohospodárskou výrobou, ale nachádzali obživu ako furmani - vozili drevo z okolitých lesov a kameň z kameňolomov. V okolitých horách sa začala ťažba kameňa otvorili sa kameňolomy, ktoré poskytli pracovnú príležitosť obyvateľom obce.
Radzovce sa stali miestom obvodného notariátu. Podľa sčítania ľudu z roku 1910 tu žilo 1059 obyvateľov. Bola tu železničná zastávka, kostol a škola. Samostatná farnosť v obci dodnes nie je, obec patrí pod farnosť vo Fiľakovských Biskupiciach. Na prelome storočia súčasťou Radzoviec boli osady a pustatiny Macskaluk (Mačkaluk), Sátoros (Šiatoroš), Csöre (Čúra), Bükrét (Bukovinka), Kányás (Káňáš), Györkvölgy (Ďurkova dolina) a Abroncsos (Obručná).
Prvá svetová vojna veľmi nepriaznivo doľahla na obyvateľstvo Radzoviec. V roku 1918 sa stali súčasťou novovzniknutej ČSR. Do Radzoviec sa prisťahovali slovenskí obyvatelia, ktorým rozparcelovali a pridelili statkársku pôdu. Takto nadobudli slovenský ráz Šiatoroš a Bukovinka a časť Radzoviec – Čúra. V obci bola krčma, zriadená bola slovenská škola. V roku 1928 Pál Krúdy otvoril Ragyolc – Csákányháza a.s. Baňu na kamenné uhlie.
Úradné pomenovanie obce bolo v roku 1918 - 1938 Raďovce (Ragyolc). Počas 2. svetovej vojny obec pripadla Maďarsku, po roku 1945 bola opäť súčasťou ČSR. Vojna v obci sa skončila 30. decembra 1944. Od roku 1948 nesie úradný názov Radzovce.
V rokoch 1948 - 1989 Radzovce prežili svoj doterajší najväčší rozmach. Bolo postavených mnoho rodinných domov, ako aj nová škola, nákupné stredisko, Dom kultúry (1951 – 1955), založená bola MO Csemadoku (1952), JRD (1956). V roku 1963 bola postavená nová budova železničnej stanice. Roku 1965 bol v chotári obce vybudovaný pioniersky tábor pre 250 detí.
V chotári obce sa nachádza osada Monosa, ktorá zrejme vznikla koncom 13. storočia a prvá písomná zmienka o nej pochádza z roku 1341, keď je zapísaná ako Monasta teluke, roku 1371 ako Manaza a roku 1427 pod menom Monoza. Patrila rodine Ratholdovcov a zanikla v polovici 16. storočia za tureckých vojen. Pôvodne patrila do Gemerskej župy. Osada Obručná (Abroncsos) bola okolo roku 1914 založená slovenskými drevorubačmi. Odtiaľ bolo drevo priemyselnou železničkou dopravované do Ragyolcu. Obručná je dnes aj rekreačným strediskom.
Osada Čúra (Csőre, Cerovo) bola pôvodne majetkom Orosziovocv a neskôr Ferenca Vecsey. Roku 1921 bol tento majetok rozparcelovaný medzi slovenskými kolonistami. Osada dnes splynula s Radzovcami. Obyvateľstvo z ostatných samôt Völgyút, Györkvölgy a Kányas sa po prvej a hlavne druhej svetovej vojne presťahovalo do obce a do dnešných dní tieto pusty zanikli.
